Znovu tu máme jeseň. Pre väčšinu ľudí pochmúrnu, chladnú a smutnú. Začíname cítiť zimu, lezúcu až do kostí. Ráno nás budí dážď, ktorý klepká na okno a nám sa nechce robiť vôbec nič. Jeseň je už raz taká. Nevyspytateľná a plná nostalgických spomienok na horúce leto. Ja ju mám však rada, ale to som už spomínala viackrát. Jeseň vie byť aj pestrá, farebná , so slnkom síce zubatým, no predsa. Toto obdobie má pre mňa každoročne zvláštne čaro. Neviem, čím to je, ale vo vzduchu vždy cítim niečo magické. Všetko je intenzívnejšie, všetko je jednoducho VIAC. Viac premýšľam. O veciach, aké sú , či sú správne a či nie. Či kráčam po tej správnej ceste. O tom, či neprehliadam nejaké značky, ktoré by moje kroky mohli doviezť do úplne iného cieľa. Viac snívam a predstavujem si. Svoju budúcnosť, svoj život. Dúfam (verím). Dúfam v lepší zajtrajšok a v to, že všetky tie sny a predstavy sa raz naplnia. Že budem šťastná. Dúfam, že dobrým ľuďom sa nebudú diať zlé veci a spravodlivosť si raz všetkých nájde a zúčtuje sa s nimi. Taktiež dúfam v to, že ľudia nebudú jeden druhého klamať, podvádzať, ubližovať si. Dúfam v to, že si začneme vážiť to, čo máme. Lebo nič nie je samozrejmosť. To, čo sme mali dnes, zajtra môžme navždy stratiť. Milujem. Všetkých tých ľudí, bez ktorých si neviem predstaviť svoj život. Ktorí po tej ceste kráčajú so mnou. Niektorí už večnosť, iní sotva chvíľu. Nie je ich veľa, no o to väčšiu cenu pre mňa majú. Tí, ktorí so mnou plačú a o pár minút hurónsky smejú. Tí, korí sú úprimní a dokážu ma usmerniť. Vynadať mi, tí korí sa snažia otvoriť mi oči vždy, keď sa o mňa boja. Lebo im na mne záleží. Nikdy si nemôžem byť istá tým, ako dlho kto z nich v mojom živote zostane. No každý, či už tu bude so mnou týždeň alebo do konca môjho života, či tohto sveta, mi niečo dáva. Spomínam. Na to, čo bolo. Na ľudí, ktorých mi život vzal a už nikdy nikto nevráti späť. Na tých, ktorí sú v mojom srdci stále so mnou a zhora na mňa dávajú pozor. Spomínam na chvíle, kedy som smútila. Je jedno, aký bol dôvod. Na chvíle, ktoré ma poučili, posilnili a hlavne posunuli dopredu. Na chvíle kedy som bola šťastná. Na zlé sa časom zabúda a stáva sa matnejším, ale tie krásne momenty, ktoré som prežila zostávajú stále úplne jasné. A vďačím. Osudu, vyšším silám aj celému vesmíru. Za to všetko čo mám. Za príležitosti a šance, ktoré mi život prináša. Za každý jeden deň, kedy sa ráno prebudím. Či už zlý, alebo dobrý. Za každý úsmev na tvári mojich blízkych. Za lásku, ktorú dostávam. Lásku v každej podobe. Lebo už od vzniku ľudstva platí, že žiadny človek, aj keď by mal všetko na svete nemôže byť šťastný bez lásky.
Fotošúting v historickom centre nášho krásneho mesta Banskej Bystrice s jedným z mojich najmilších Simonkou
Backstage
Keď máme problémy s dáždnikom ;)
Keď kontrolujem, v akom stave je môj nový kamko v strede čela (Do you know what I mean? )
Keď máme nohy ako vojaci po WW II.
Keď sa niekto "huste" tvári
Dúfam, že dnešný post sa Vám či už po vizuálnej, tak po obsahovej stránke páči.
Tým, ktorí ešte nespia pekný zvyšok utorku a ostatným úspešnú stredu.
Adriana
